16. Septembra poobede sme vyrazili na víkend do Švédska na chatu neďaleko mesta Overkalix. Cesta trvala asi tri hodiny a ja som sa neskutočne tešila, keďže som vo Švédsku ešte nikdy nebola. Prešli sme mostom ponad rieku a bolo to. Začala som sa strašne smiať, lebo hneď prvá vec, ktorú som zbadala bola obrovská IKEA. Zastavili sme sa nakúpiť jedlo na celý víkend, keďže tam je to o niečo lacnejšie ako vo Fínsku. Potom sme pokračovali ešte asi hodinu na sever. Pozorovala som, ako jeseň zafarbila a zmenila celú krajinu. Slnko sa odrážalo od oranžových listov. Potom sme zabočili na poľnú cestu do takmer nedotknutej prírody. Bol krásny už jesenný večer. Keď som vystúpila z auta, prebudila ma strašná zima. Rýchlo som vbehla dnu. Spoločne sme sa navečerali a unavení z cesty rýchlo zaspali. 
Ráno som sa zobudila na dupot môjho malého brata a sestry. Odhrnula som závesy a celá izba sa rozžiarila. Slnko mi naznačovalo, že to bude krásny deň. Po raňajkách som vybehla von, no trochu som pozabudla, že som trochu severnejšie a mráz ma opäť dobehol. Zišli sme dolu k rieke, chvíľu som len nemo sledovala tú nádheru. Sever je jednoducho iný. Všetko je tu iné. Obloha má iný odtieň, Mesiac je nízko nad obzorom a je obrovský. Ak nie je oblačno, v noci je možné pozorovať polárnu žiaru. To je vždy okúzľujúce, rovnako ako takmer nedotknutá príroda. Slnko je taktiež o niečo väčšie, ale nehreje tak, ako inde. Potom prišli dedo a babka. Spoločne sme kopali zemiaky a mrkvu, potom sme sa naobedovali. Samozrejme, čo iné ako lososa, ktorý bol mimochodom vynikajúci. Poobede sme šli do mesta na kávu. Chvíľu sme potom ešte posedeli na chate a večer sme sa šli pozrieť na Jockfall. A ešte aby som nezabudla. 17. Septembra 2016 som prvý krát prekročila severnú polárnu kružnicu. Keď sme sa vyzimení vrátili, spravili sme si BBQ a potom kam inam by sme šli, ako do sauny. Vlastne som si mohla prvý krát vyskúšať tradičnú dymovú saunu. Čo bolo určite zaujímavé. Opäť sme zaspali rýchlo. 
Ráno sme sa len tak ponevierali po chate, pozerali telku. Potom sme sa naobedovali, upratali a vyrazili domov. Cestou sme ešte v mojich očiach spravili najšvédskejšiu vec na svete. Zastavili sme sa v IKEI, ako inak. Potom sme už len prišli domov a vyvalili sa na gauč. V pondelok ráno sme sa nútene museli vrátiť do bežného života. Víkend som si neskutočne užila. Bol plný zážitkov a krásnych rodinných chvíľ. Nikdy som nebola šťastnejšia. Nechcem tým povedať, že by mi nechýbala rodina lebo kamaráti, jasné že áno. Ale začínam si uvedomovať, aké mám šťastie, že som si vybrala práve Fínsko a že som sa dostala do tak skevelej rodiny, k tak úžasným a milým ľuďom. Postupne sledujem, ako sa mi mení pohľad na svet. Trochu ma možno desí predstava, že sa zo mňa stáva “dospelá” osoba, že na seba beriem skoro všetkú zodpovednosť, že som tu viacmenej odkázaná sama na seba. Samozrejme, mi v tom pomáha moja hostiteľská rodina, ktorá mi vytvorila krásny pocit domova. Veľmi už ani nemám čo napísať, len to, že žijem, že je všetko v poriadku, som zdravá (alebo zle diagnostikovaná), šťastná, celkom ma zamestnáva škola, zvykám si rýchlo. Vážne sa nemám na čo sťažovať, môj život nebol nikdy také veľké dobrodružstvo ako je teraz.
Heippa!
