Štvrtok, 1. septembra, prvý krát, čo som videla polárnu žiaru:
O dvanástej sme všetci dobrodruhovia nasadli do autobusu. Cesta trvala asi štyri hodiny, zastavili sme jeden krát a to sme si všetci vychutnali poslednú kávu. Keď už sme sa blížili ku Kuusamu, s nadšením som pozorovala soby, ako uskakujú pred autobusom a bežia popri nás. Potom sme vystúpili, nabrali si vodu, využili splachovací záchod, nasadili na chrbát ťažké batohy a prešli deväť kilometrovou "rozcvičkou". Keď sme dorazili na určené miesto, rozložili stany, uvarili jedlo, niektorí poskákali do rieky a zvyšok večera sme sedeli, smiali sa a hriali pri ohni. Potom niekto zakričal, že už je vidno polárnu žiaru a všetci sme vybehli na breh rieky, aby sme mali pekný výhľad. Jeden z najkrajších večerov v mojom živote.
Piatok, 2. septembra, prvý krát, čo som videla sobov vo voľnej prírode a kúpala sa v studenej fínskej rieke:
Sobota, 3. septembra, prvý krát, čo som si uvedomila, aké je Fínsko naozaj krásne:
Ráno sme sa museli zobudiť skoro. Nepotrebovali sme ani budík, zima sa o to postarala rýchlejšie. Najedli sme sa a pobalili stany. Vydali sme sa na najťažšiu a najkrajšiu cestu. Zdolali sme asi 400 schodov, most ponad rieku a vysoké stúpanie. Nemohla som sa vynadívať nad tou krásou fínskej prírody. Po pár hodinách sme prišli do Base Campu, tam sme si všetci ako zombie hneď objednali kávu. Počkali sme na autobus, nasadli sme a zaspali. Zase sme sa zastavili, ale tentokrát za účelom jedla (vlastne aj kávy). Vychutnali sme si fast foodové jedlo v Hesburgeri. Po celej túre chutilo ešte lepšie.
Pár slov na záver:
3 dni. 2 noci v stanoch. 32 prejdených kilometrov. Unavení, spotení, smradľaví, s otlakmi na nohách, tisíc štípancami od komárov a svalovicou sme sa v poriadku vrátili domov. Stálo to za to. Partia skvelých ľudí. Jeden z najkrajších zážitkov môjho života. Zase som sa presvedčila, že som si vybrala správne. Milujem Fínsko. A sprchu. A posteľ. To je asi všetko, čo by som chcela povedať.
Heippa!
Heippa!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára